„Правит нами тупая мразь“ (Vládne nám sprostá chamraď)

aneb Osobná cesta von

I. Naše země nevzkvétá (novoročný prejav prezidenta Václava Havla, 1. 1. 1990)

Tak je to po tieto dni tej najsvojstojnejšej koalície, ktorá na cyrilometodské a iné prostonárodnie oslavy rozhadzuje po státisícoch, aby sa pred objektívmi promenádovala nevkusne oblečená a započúvaná do tých najtupejších fráz bez akéhokoľvek významu na účet čoraz zbedačeného ľudu, ktorý zdiera tak, že – a teraz pozor – práca taxikára je už tak málo výnosná, že hoci vztyčujeme dankožiare nielen pred parlamentom, ale dokonca aj v národných parkoch – po našom hlavnom meste nás vozia zväčša cudzinci, občania ešte neradostnejších krajín.

Osobne ma to pri čoraz sporadickejších návštevách Bratisky netrápi – nedozviem sa od slovenských taxikárov síce novinky typu Topky/Netky ani prekvapenia ako kedysi, kedy mi každý tretí vodič povedal, že ide voliť Sme rodina, ale aspoň využijem moju paradoxne v Nemecku slušne natrénovanú ruštinu, aby som sa so všetkými tými Ukrajincami a Stredoázijcami dobre porozprával o tom, čo sa deje u nich a ako to vidia u nás.

Tak sa stalo, že naposledy som natrafil na Kazacha, učeného, po rusky rozprával kak rodnoj... Mladý človek, rozhľadený, čistá radosť. Skoro odpadol, keď som mu povedal, že prvý album mojej obľúbenej kazašskej hip-hopovej formácie Irina Kajratovna zostáva neprekonaný aj po ich druhom pokuse, pretože zjavne nečakal, že niekto bude v Good idea Slovakia vedieť čosi o jeho 20-miliónovej vlasti, a tak sme si našli k sebe cestu rýchlejšie ako späť na Kolibu... Spoločne sme zanadávali na pomery v Astane, zhodli sa, že Almaty je naj... Atď. a pod. Keď tu zrazu pojal potrebu spýtať sa čosi aj o Slovensku, kde ešte mieni chvíľu žiť, aby si zarobil peniaze a mohol sa vrátiť domov a oženiť sa.

Otázka konkrétne znela, že teda čo na tie pomery v gorodke (to akože v našej Krásavici na Dunaji) a Slovakiji ako takej hovorím ja. Lebo teda on už čo-to videl, ale teda občas sa pozastaví...

Dlho som hľadal vhodné slová... Prechádzali sme práve okolo ruín nemocnice na Kramároch, ktorá je na počudovanie nie kulisou retroseriálu Nemocnice na kraji města, ale stále využívanou súčasťou zdravotného systému SR...

„Nu, pravit nami tupaja mraz.“ Vládne nám tupá chamraď. Nakoniec som s povzdychom vydal, po tom, ako som našiel ten svoj povestný základný pocit, po ktorom sa nástojčivo už celé dekády pídí večný šéfredaktor časopisu týždeň Štefan Hríb.

„Nu da. Javno.“ No áno. Zjavne. Poznamenal Kazach a slová dopadli svojou ťarchou na oboch.

Zostali sme v družnom mužskom mlčaní a postsoc trúchlivosti, z nezbytych mečt i razačarovanij.

Takže už nielen Rumuni, ale aj Kazaši nad Slovenskom aj jeho metropolou ohŕňajú nos... A keď vám ešte poviem, že ešte aj v Afrike, v Maroku ich TGV Al-Burák dosahuje od roku 2018 na 350 kilometrov dlhej trati rýchlosť až 320 kilometrov za hodinu, tak aj vám sa dostaví pocit prenesenej hanby za naše vládnuce špičky.

A tak naozaj platí: Slovensko je nádherná krajina, ale príšerný štát.

II. United Colours of Herbsttöne

Tohtoročná jeseň aj mňa zaskočila svojou farebnosťou. Je to asi tým, že leto bolo upršané vyše práva, takže listov na vykreslenie do všetkých, v 90-tych rokoch minulého storočia tak obľúbených farieb, dostala viac ako dosť. V kontexte celej tej palety, ktorá človeku udrela do očí, kam sa len pohol, občas ešte vyzdobenej dúhou, ktorá už vo mne navždy, žiaľ evokuje, Prájd a všetky tie LGBT veci, bola ešte zjavnejšia tá monotónnosť a stereotypnosť slovenskej politiky a jej reflektorov vrátane tých najviac smart a spoločensky uznávaných.

V tom kontraste medzi tou nádherou sveta a úbohosťou nášho spoločenského bytia vyniklo nielen to dno, ktorého sa človek chtiac či nechtiac stáva svedkom – ale aj to, čoho niet.

Príkladom žiarivým ako rosa na trávniku pod poludňajším neskoro októbrovým slnkom je neoslava, nezmienka, mlčanie a vôbec taký ten ostentatívny mášvpi*izmus, ktorým naše prepytujem národno-štátne špičky ne/reagovali na nedávne výročie vzniku I. Československej republiky.

Pritom nevravím, keby išlo povedzme o odmeranosť, ako ju dobre reflektuje profesorka Mary Heimann v diele Czechoslovakia: The State That Failed, ktoré naveľa-naveľa vyšlo v Česku pod omnoho milosrdnejším názvom ako Československo - Stát, který zklamal, pochopím... Aj to by som uznal, ak by sme sa pomaly odkľáňali od etnocentrickej koncepcie nášho štátu k inkluzívnemu občianskemu princípu, povedzme v uvedomení, že napr. naši maďarskí spoluobčania nemajú veľkú chuť mávať obrázkami Masaryka, Štefánika a najmä Beneša a pospevovať Hej Slováci, aj to nepoviem ani mäkké f.

Pravým dôvodom tejto de facto ignorácie je v prípade tejto podivuhodnej vládnej reprezentácie však asi len to, že I. ČSR nemôžu inštrumentalizovať na prihrievanie si svojej chladnúcej politickej polievočky, pretože v kontexte menovaných otcov zakladateľov pôsobia ako banda polodebilných nenásytných lumpenov, ktorí na nič iné nemyslia, len ako si nadžgať zo spoločného do gágora, pod duchny a do vlastnej šopy čo najviac. Hoj veru, nebát se a nekrást, to nie je ako vatry zvrchovanosti preskakovať, na Devíne prázdnu slamu mlátiť a vyštafírovaná ako do pornofilmu v Pamätníku SNP v Bystrici 29. augusta akože vzdávať hold povstalcom, že pani ministerka nekultúry...

A keby toto bolo len to najhoršie... Tu by teraz mohol nasledovať prehľad aktuálnych nehorázností, škandálov, debilín, provokácií, klamstiev, podvodov, schém, výhovoriek, úbohosti, primitívnosti a až nákazlivej zločinnosti, ktorou sa za ostatný čas vyznamenal SmeroHlaSNS a jeho tváre, ale nie. Už nie.

Už dávnejšie som totiž zistil, to, čo ste možno zistili dávno predo mnou aj vy – a to, že ak sa pozeráš, slovami Nietzscheho, do priepasti, priepasť sa pozerá do teba. A teda, že hoci s obrovským odstupom a konskými dávkami povestného smiechu cez slzy som sa spúšťal ako poriadny žumponaut do slovenskej politiky, aby som ju reflektoval a nejak pravidelne glosoval, aj v riadnom ochrannom obleku, beztak som sa nevyhol nákaze tela a duše.

III. „Dokážeš očistiť svoj vnútorný zrak, kým neuvidíš nič iné než svetlo?“ (Tao Te ťing, Lao-c’)

Bolo to počas leta, kedy som sa kúpal v krétskom slnku, obkolesený len tými najusmievavejšími, hoci chudobnejšími ako my, ľuďmi, nachovaný dakosmi a inými dobrotami, rozmaznávaný neuveriteľne zvodným prízvukom Grékyň v angličtine, kde som pre samú joie de vivre, radosť zo života a z jeho rozkoší, úplne zabudol, že existuje Fico a iní ničitelia vlasti. Akosi mi na to pri tých radovánkach nezostal čas, aby som sa každú hodinu pozrel na Minútu po minúte na Denníku N a nerozosmutnil sa do úplnej čiernoty z toho, čo tento zloduch a jeho kumpáni Slovensku narobili.

Ba musím sa priznať, že pod rukami bieloruskej masérky som dokonale zabudol aj na frustráciu z neschopnosti slovenskej opozície potiahnuť za jeden povraz a naopak jej schopnosti do*ebať aj kovadlinu.

Po pár dňoch tejto kúry, aj odvykacej, pripusťme, ale najmä vylučovania toxického odpadu našej politiky z môjho organizmu, som si všimol blahodarné účinky: nebol to plný pofigizm, ako mi zvestovala už spomínaná masérka Oľa, ale isté zmierenie sa s osudom – a pochopenie nevyhnutného.

Nový prístup vo mne nezvonil, ani som necítil, že by prišiel po nejakom zlome – len sa skrátka v duši rozhostil pokoj a v brušnej časti energia novej odhodlanosti.

Tento nový život ma neopustil ani po návrate domov, akokoľvek sa mjasorubka, mlynček každodennosti snažil ma zomlieť a natlačiť na koľaje smer Inferno, konečná.

IV. Dobrozvyk

V praktickej rovine sa to prejavovalo novým dobrozvykom – opakom zlozvyku: zakaždým, čo som len zazrel obrázok Fica, resp. započul jeho hlas alebo niekde zaregistroval zmienku o ňom, resp. citáciu jeho tzv. myšlienok, okamžite som zdroj zastavil, vypol, zrušil, ukončil, opustil a dal mimo mňa.

Je to bláznivé, ale je to tak. Ja, človek, ktorý písal Raňajky s Ficom, človek, ktorý s ním bojoval viac ako dekádu, ktorý vstával a zaspával s tým, že ho musí poraziť, ktorý do istej miery pociťoval isté sympatie so svojim antihrdinom, no sympatie... povedzme, isté porozumenie, tak tento človek dospel vo svojej nekonečnej frustrácii k tomu, že vytiahol tento hranol zo svojej konštrukcie a skúsil žiť. A – na svoje veľké prekvapenie – žil som – a žijem.

Ba čo viac – uľavilo sa mi. Veľmi sa mi uľavilo.

Samozrejme, Fico, ktorý podobne ako iní energetickí upíri žije z negatívnej emócie, ktorú vyvoláva, cíti, že prílev životodarného prúdu slabne... Nielen ja, ale mnohí ľudia prestali konzumovať správy a slovenskú politiku vôbec. Po rokoch sa dostavila povestná únava materiálu. Čísla tomu zjavne nasvedčujú – politiky, podcastov o politike a politických rozhovorov je toľko, že konzument je presýtený, a preto vypína. Nedodáva potrebný záujem... Možno nie výlučne z tohto dôvodu, ale isto aj na tomto základe, sa Robert Fico rozhodol, že bude svojimi výlučkami obťažovať ešte aj v nedeľu ráno, v predstihu pred nedeľnými diskusnými politickými reláciami, ktoré z nejakých príčin, ako do istej miery náš národný fenomén, stále nestrácajú na sledovanosti. Priznám sa, že nerozumiem, ako si niekto môže kaziť takto voľný deň a z čoho to vyplýva. Možno to sekularizovanej mase nahradzuje kázne farára z kancľa – v každom prípade, na základe náhodných segmentov, ktoré som za tie roky zhliadol, sa mi javí, že v týchto reláciách sa dávno už nediskutuje, málokedy je ich obsahom politika a že úroveň majú takú, že hocijaké trepanie po piatom pive v krčme na Hornej Nitre sa im smelo vyrovná obsahom aj formou.

Fico navyše svojimi nedeľnými výpadmi vyprovokoval napríklad Igora Matoviča, aby hneď priložil svojich päťdesiat centov, myslím, že tak robí rovno spred Úradu vlády, s cieľom takmer verbatim mu dýchať na krk a vrátiť požičané aj s úrokmi. Achjaj.

U mňa však súdruh priemer Slovenskej republiky nepochodil.

Ak niečo vyvolal svojimi akože impromptu videami a iným obsahom na sociálnych sieťach, on, či jeho surogáti, tak skôr to, že som tieto kanály čoraz zriedkavejšie prestal otvárať – beztak sa z nich rynie len neuveriteľný puch.

Tak sa stalo, že namiesto priebežného kontrolovania, že čo je nové alebo čo zase vyviedli, teraz mám takzvané aktuality, resp. news tickery, upozornenia, hot news a minúty po minúte tam, kde Horkýže slíže tiež majú, akurát na lehátku.

Nielenže som prestal sledovať každodenné prílevy hnoja zo stajne SmeroHlaSNS, ale dokonca som sa oprostil aj od mienkotvorných reflektorov tohto kentusu, nech je ich majstrovstvo akokoľvek obdivuhodné a roky trvajúce. Ale o tom niekedy nabudúce.

V. Ficonomika

Jasné, nedá sa ujsť, ako spievali I. M. T. Smile, úplne, takže občas stoka vyplaví Message in The Bottle, žiaľ, nie od Stinga, aj na mojom ostrůvku pozitivní deviace.

Samozrejme, nedorazí posolstvo, ktoré je kľúčové. Ľudia si nehovoria a s pár výnimkami novinári sa nezaoberajú Ficonomics, teda jedinou ekonomickou politikou, ktorú súdruh priemer už viac ako 14 rokov uplatňuje: okamžite presmerovať čo najviac verejných zdrojov do spriaznených vreciek a vriec. Tak sa deje aj tentoraz, za akožekonsolidácie. Mal som isté pochybnosti, pretože dosiaľ menovaný tuneloval len to, čo jeho predchodcovia vo funkcii ušetrili, resp. zarobili hospodárskym rastom. Myslel som, že bude mať etický problém bezostyšne a pažravo sa uspokojovať z verejného, pretože mu Igor Matovič a spol. nechali vyjedenú špajzu. Ale nie: Laci da Kamenci s kamennou tvárou ozbíja ľud cez dane, odvody a poplatky, tváriac sa pritom, že akože pláta dieru vo financiách, pričom, napriek tomu, že ľudia už platia ako mourovatí, diera deficitu rastie ešte rýchlejšie ako kedykoľvek predtým! Čudesa! Mistika! David Copperfield šuviks!

V tejto súvislosti s podstatným sú zaujímavé len dve otázky: na tú prvú, dokedy sa toto dá ešte robiť, najlepšie vie odpovedať Rada pre rozpočtovú zodpovednosť a ľudia ako Ivan Mikloš. Aby som vám ušetril čas: nie dlho.

Tá druhá je, že či teda to národu konečne docvakne, že to ide k šípku a dole vodou. Zdá sa, že napriek silnému Štokholmskému syndrómu a odporu k progresívno-liberálnej agende našej populácie už docvak vidno a slyšno: nie je náhoda, že súdruh priemer, jeho adláti a zárodok propagandy v RTVS či STVR či ako sa ten vikslajvant práve volá, spustili po pesničke od Zóny A Chleba (Všetko je na pi*u) nový hit – a to, že vlastne ako je všetko fasa. No... Neviem, či toto vyjde: je to síce v najlepších tradíciách boľševikov, ktorí nás v čase reálsocializmu presviedčali o tom, že nás čakajú světlé zítřky, pričom sme stáli v radoch na banány, maximálne kilo na osobu, a nebol hajzlák, ale nič im to aj tak nepomohlo – a okrem pár pohrobkov – ako tuto súdruh priemer – sú dnes na smetisku dejín.

Podstatnosti sú však príliš tristné alebo príliš podstatné, aby sme nimi v spoločnosti, ktorá sa mieni prezabávať až do svojho zániku, zaoberali. Aj rozumnejší ľudia z opodemu, v snahe ponukou uspokojiť to, po čom je zjavný dopyt, sa venujú anekdotikálnym symbolom úpadku krajiny, ktorú dnes smelo môžeme označiť za Zlodejistan pod Tatrami. Tieto príbehy ako vystrihnuté z cringe komédií typu Idiocracy, sú to, čo ku mne dorazí aj napriek vlastnoručne nainštalovanej mediálnej blokáde. Sú ich mrte, ale uvediem len tri, pretože sú nádhernou skratkou tuposti éry, ktorú žijeme.

VI. „Ležaljke i suncobran, samo 20 eura!“

Potetovaný muž v lambáda papucs, ktorému nešťastným riadením osudu Kravinka zverila vedenie svojej prepytujem tajnej služby, v aute, ktoré si vyberie len v duši stále 8-ročný chlapec, lebo veď Čmeliak z Transformers, ne, sposobí dopravnú nehodu – a pokúša sa z nej vyspinovať takým spôsobom že Pat a Mat sú oproti nemu profesori na katedre automatizovaných systémov riadenia. S každým ďalším majstrovským ťahom, ktorý v tejto partii náš kindermanažér tajných zahrá, vyzerá ako ešte väčší idiot, ako sme si mysleli, a to sme si pri tom myslení naozaj nekládli veľké limity. No a všetci tí, ktorí ho obhajujú – jakbysmet - je to nepoučiteľná kyslá smotana systému našich ľudí. Namiesto toho, aby tohto Klauna ml. poslali tam, kam svojim intelektom, egom a výzorom patrí, teda robiť plážového inžiniera na Jadrane, kde by mal za drahé eurá prenajímať zaslúženým nemeckým GILF pornoherečkám plážové ležadlá, ho ďalej držia vo funkcii, kde je štátu platný asi ako pršiplášť na Sahare.

VII. Bond. James Bond. Rudo. Mr. Rudo.

Druhou figúrkou, ktorá sa aj napriek tomu, že som sa bránil zubami-nechtami, vtesnala do mojej pozornosti, je istý Mr. Rudo, ktorý sa do parlamentu dostal v mysliveckej kamizolke s údajným program pôda-voda-les. Ale ako sa z každej húsenice nakoniec vykľuje motýľ čarokrásny – aj z toho Rumcajza sa napokon stal minister športu, čo je vzhľadom na jeho vypasený vzhľad zábavné a zároveň ambiciózne a tak body positive, že by sa z toho pos*al aj nejeden progresívec. Ani táto tranformácia nášmu Xmenovi Rudovi nestačila, a tak sa neúnavným lobovaním stal tvárou kasínového biznisu na Slovensku. Západ má Jamesa Bonda, idúceho do Kasína v Monaku. My máme Mr. Ruda chabrajúceho sa za kasíno na Panónskej ceste.

VIII. Aká krajina – taký Fantomas

No tretím človekom, ktorý rozčeril hladiny stojatých vôd mojej mediálnej odluky je slovenský Zorro. Beneficient Ficonomics par excellence, obyvateľ zámku – a taký náš novodobý Jozef Mak – človek milionár. Hlavný človek, ako ho označila jeho podľa všetkého hovorkyňa, alebo čo to bolo za dievčičku, na tlačovke, kde tento ďalší zo zdanlivo nekonečného radu Kollárov v slovenskej politike sa pokúsil o mediálnu hru vyfabrikovanou komunikáciou z Whatsappu, pričom tak amatérsky, že sa jeho konštrukt rozpadol rýchlejšie ako čokoľvek, čo kedy ako chalan zmajstroval zo svojej stavebnice Merkúr.

Jednu dobrú vlastnosť však tento late bloomer má – zjavný zmysel pre humor: pretože po tom všetkom, čo vo svojom živote povedal a takpovediac napáchal, nazvať svoju prepytujem stranu (v skutočnosti fanklub) Právom na pravdu – tak to musíš byť aký srandista! Česká soda tupo závidí a šúcha nohami.

Podčiarknuté a zrátané: nielenže nám vládne tupá chamraď, ale ešte sa aj do štartovacích blokov postavili všelijakí tí kollárovia, ungluckovia, kicsi kaliovia a migaľovia, aby nám vládla aj na večné veky vekov, amen.

IX. Záver

Pre mňa z toho vyplynulo len jediné: musím sa odizolovať ešte poriadnejšie, aby ku preniklo čo najmenej šumu peny týchto dní.

A v záujme zachovania povestnej la santé mentale v týchto pohnutých časoch radím takú istú osobnú cestu von aj vám.

V žiadnom prípade to neznamená, že by som rezignoval, že by som to vzdal alebo že by som odišiel z bojiska. W zadnym przypadku.

Ak, tak skôr naopak: telo aj duša, oprostená od každodenných výlevov žumpy, si odpočinie, vyzdravie a pripraví sa na posledný zápas v tejto sezóne.

Ruku na srdce: bez toho, aby sme to najbližších volieb prečítali čo aj len jeden článok a vypočuli čo aj len jeden podcast – všetci vieme, čo táto garnitúra plodí a čo s ňou treba urobiť. Presne ako v tom vtipe – začem bukvy – vsjo jasno.

No a a ja navyše, ako predsa len Starší pán v rokoch, idem šetriť sily, aby som v poslednej borbe, ktorá vzplanie, bol čo najviac platný – pretože to bude treba urobiť tak, ako kedysi na hodinách telesnej výchovy načrtával náš telecvikár Antolík: začneme naplno a budeme pomaly pridávať.

Totižto: hoci som sa zmieril s tým, že ja sa už prekvitajúcej vlasti nedožijem, chcem, aby sa toho dožili aspoň naše deti.

A bez toho, aby sme túto svoloč, čo nám práve vládne, spláchli tam, kam patrí, to rozhodne nepôjde.

P.S. Zazneje iste výhrada, že takouto konfrontáciou a polarizáciou ten celospoločenský dialóg a zmier nevybudujeme a že je moje úsilie kontraproduktívne. Poprosím najbližšie prípadných takýchto výhradníkov, keď ich bude na Nivách zbíjať o mobil a peňaženku naperníkovaný asociál, aby namiesto obrany skúsili nadviazať s ním rozhovor na tému občianskeho porozumenia.